Via Pálffy - Pálffyovci

Pálffyovci

Niet iného šľachtického rodu, ktorého priezvisko by v slovenskej spoločnosti rezonovalo tak, ako meno rodu Pálffy. Bojnický zámok, hrad Červený Kameň, kaštiele v Malackách a Budmericiach, Smolenický zámok či Bratislavský hrad, paláce v Starom Meste pod ním. To sú iba niektoré profánne stavby, ktoré sú s týmto významným aristokratickým rodom u nás späté. Ani zďaleka to však nie sú všetky. A vôbec nie všetky ležali na našom území. Pálffyovci prekročili hranice západoslovenského regiónu, na území ktorého sa rozprestierali najdôležitejšie rodové panstvá, ba prekročili i hranice dnešného Slovenska. Rod bol súčasťou aristokracie bývalej habsburskej monarchie, teda tej najkrémovejšej smotánky, ktorá stála na vrchole spoločenského rebríčka. 

 

Kto sú Pálffyovci?

Rod Pálffyovcov je s bratislavským regiónom i so samotným hlavným mestom Slovenska nerozlučne spätý. Nielen preto, že od roku 1580 Pálffyovci zastávali post hlavného bratislavského župana (neskôr priznaný dedične), s ktorým sa spájala držba Bratislavského hradu a k nemu patriaceho Podhradia. Puto, ktoré ich s mestom spája, je oveľa pevnejšie a posilňuje ho najmä kultúrno-historický rozmer ich pôsobenia v meste Bratislava i celej stolici.

Počiatky vzostupu rodu siahajú do prvej polovice 16. storočia. Po katastrofálnom výsledku bitky pri Moháči, vznikla v Uhorskom kráľovstve situácia, ktorá priala pripraveným. Pri Moháči padla so zbraňou v ruke časť uhorskej politickej a spoločenskej elity vrátane samotného kráľa Ľudovíta II. Jagelovského. O trón prejavili záujem dvaja uchádzači: Ferdinand Habsburský, švagor zosnulého kráľa, a Ján Zápoľský, vplyvný uhorský magnát, ktorý je pre otáľanie s pripojením svojho vojska k uhorskej armáde bojujúcej proti Turkom pri Moháči považovaný za spoluvinníka drvivej uhorskej porážky. Okolo každého z nich sa zoskupila skupina prívržencov, vďaka ktorým malo Uhorsko takmer jeden a pol desaťročia dvoch kráľov. Medzi týmito prívržencami na Ferdinandovej strane stáli, obrazne povedané, aj Pálffyovci. Sú jedným z mála rodov, ak nie jediným, ktorý počas celej vlády Habsburgovcov v Uhorsku zostali na ich strane. Žiadneho člena rodu nenájdeme medzi účastníkmi protihabsburských povstaní, žiaden člen rodu nikdy nepozdvihol zbraň proti svojmu kráľovi, ani sa nezapojil do žiadneho sprisahania, neopustil katolícku vieru. Práve v tejto neochvejnej vernosti možno hľadať príčiny búrlivého vzostupu rodu v 17. storočí, nesmierneho bohatstva a užívania si popredného miesta v jase panovníckeho majestátu v 18. storočí, ale aj neskoršej rezignácie, ktorá ich zakliala do spomienok na slávnu minulosť a hrdinské činy predkov.

Zakladateľské manželstvo

Prvým, ktorý zaujal významné miesto v rodových dejinách, bol barón Mikuláš Pálffy (1552 – 1600). Nebolo to však kvôli jeho ambicióznej ženbe s Máriou Fuggerovou, ktorá je príkladom sobáša (vtedy ešte) nie veľmi významného šľachtica s bohatou nevestou z inej časti Európy. Nakoniec, podobných sobášov by sme v pálffyovskej genealógii našli viac. Mikuláša Pálffyho kresťanská Európa poznala pod prímením rábsky hrdina, ktorého sa mu dostalo po víťaznej bitke pri Rábe v roku 1598. Ovácie, blahoželania, pocty a poďakovania prichádzali aj zo zahraničia. V roku 1599 bol barón Mikuláš Pálffy povýšený do grófskeho stavu. Podobne sa aj Mikulášovmu spolubojovníkovi od Rábu, grófovi Adolfovi Schwarzenbergovi, v tom istom roku dostalo povýšenia do rangu ríšskych kniežat. Mikuláš však v roku 1600 nečakane zomrel a jeho potomstvo muselo na dedičný grófsky titul čakať ďalšie tri desaťročia. Mikuláša Pálffyho dnes v Bratislave pripomína pozostatok jeho epitafu v Dóme sv. Martina, kde je v rodinnej hrobke aj pochovaný.

Boje proti Turkom, a vlastne proti akýmkoľvek nepriateľom Habsburgovcov, sa v rode Pálffyovcov stali rodinnou tradíciou. Aj synovia rábskeho hrdinu sa pevne usadili v tieni habsburského trónu a v ich službách úspešne budovali svoje kariéry: najstarší Štefan (1587 – 1646) po vzore otca vojenskú, Pavol svetskú a Mikuláš cirkevnú. V tejto generácii možno za skvelú označiť najmä kariéru Pavla Pálffyho (1592 – 1653), vrcholom ktorej bol post uhorského palatína. Nemenej ambiciózny bol aj najmladší z bratov, Mikuláš (1593 – 1621), bol v roku 1615 jedným z kandidátov na ostrihomský arcibiskupský stolec, ktorý ale nakoniec v jeho neprospech získal Peter Pázmány. Kandidatúru 22-ročného Mikuláša Pálffyho na arcibiskupský post podporoval aj kardinál Melichar Khlesl, viedenský biskup a kancelár Mateja II. Ani tento vplyvný príhovorca, ktorý bol panovníkovým dôverníkom, nestačil na zisk tohto významného a atraktívneho úradu. Mikuláš bol predsa len primladý a doba bola búrlivá a neistá. Pázmányovej voľbe dali za pravdu aj dejiny: jeho pôsobenie v prospech rekatolizácie bolo viac ako úspešné. Mladý Pálffy sa musel uspokojiť s postom bratislavského prepošta v roku 1617, navyše keď jeho bratov Štefana a Jána s novým ostrihomským arcibiskupom spájalo priateľstvo. Mikulášovu sľubnú kariéru zhatila predčasná smrť: padol 3. marca 1621 v bitke pri Fiľakove. V dobe, v ktorej boli strety s Turkami každodennou realitou, museli i kňazi byť schopní brániť s mečom v ruke a na chrbte koňa záujmy svojho kráľa. Presne v duchu hesla Pro rege et patria, ktoré už vtedy bolo Pálffyovcom vlastným.

 Legenda o trojnásobnej rodinnej tragédii

Veľký úspech hneď prvých dvoch generácii rodu spojený so ziskom výnosných úradov, početných panstiev a majetkov mal však aj svoju odvrátenú tvár. Tá sa naplno prejavila v 40. rokoch 17. storočia a v 19. storočí sa pretavila do legendy zastretej rúškom tajomstva. Tá hovorila, že 30. mája 1646 za záhadných okolností skonali traja členovia pálffyovského rodu: vdova po rábskom hrdinovi, Mária Pálffyová, rod. Fuggerová, jej najstarší syn Štefan a jeho mladší brat Ján. V romantickom ponímaní minulosti pozoruhodná anomália ako stvorená na rozvíjanie konšpiračných teórií. Skutočnosť však bola menej dramatická, nie však nezaujímavá. Práve pozadie skonu týchto troch blízkych príbuzných nám približuje ducha doby, v ktorej úspech nebol tiež ničím samozrejmým a len málokto ho druhému prial. Dokonca aj medzi blízkymi príbuznými vznikali spory o majetok a dedičstvo. Najnovší výskum Anny Fundárkovej odhalil skutočné fakty skryté za oponou dejín: Mária Pálffyová, rod. Fuggerová skonala ešte v roku 1643 a ešte v roku 1645 neboli jej telesné pozostatky pochované. V tom čase nebol oneskorený pohreb ničím výnimočným, v dobe, keď boli kone jediným dopravným prostriedkom trvalo dlho, kým sa príbuzní z odľahlých častí Uhorska zídu na smútočný obrad. I tak bol ale v prípade Márie Fuggerovej takýto výrazný časový „prestoj“ neobvyklý. Pavol Pálffy požiadal svojho staršieho brata  Štefana, ktorý bol hlavou rodu, o stretnutie vo veci zabezpečenia matkinho pohrebu už v roku 1643. V roku 1645 naliehal na Štefana i jeho ďalší brat Ján (1588 – 1646), aby dal matku konečne pochovať. Štefan však s pohrebom otáľal a ako dôvod uviedol, že mor, ktorý zúri, nedovoľuje Márii Pálffyovej vystrojiť adekvátny pohreb. S pohrebom súril aj gróf Adam Forgách (1601 – 1681), Štefanov, Jánov a Pavlov nevlastný bratranec. Adam Frogách zadržiaval testament svojej nevlastnej starej matky a nechcel ho otvoriť skôr ako po jej pohrebe. Pavol Pálffy sa touto situáciou cítil oprávnene pohoršený. Zdalo sa, že táto patová situácia, v ktorej pozadí stáli majetkové spory medzi príbuznými, nemá východisko. Vec však vyriešil osud: 6. marca 1646 vo svojom viedenskom dome skonal Štefan Pálffy a o štyri dni neskôr ho nasledoval aj jeho mladší brat Ján, ktorý zomrel vo svojom kaštieli v Suchej nad Parnou. Spomedzi bratov tak nažive zostal iba najmladší Pavol, ktorý celú svoju autoritu použil na doriešenie rodinného sporu. Veľkolepý pohreb sa konal v Bratislave 30. mája 1646. Deň, ktorý bol pôvodne považovaný za deň ich skonu, bol v skutočnosti dňom ich spoločného pohrebu. Počas neho boli telesné pozostatky matky a jej dvoch synov uložené do pálffyovskej hrobky v Dóme sv. Martina po boku rábskeho hrdinu Mikuláša Pálffyho.

O tom, že bol pohreb honosný a odzrkadľoval nielen postavenie urodzených zosnulých, ale aj ich smútiacich pozostalých, nemožno pochybovať. Jeho atmosféru nám môže priblížiť opis pohrebu manžela a otca zosnulých, ktorý sa odohral o 46 rokov skôr: na čele smútočného sprievodu niesol mladík kríž, za ním šli deti z nemeckej školy a 14 starcov zo starobinca v Častej v čiernych plášťoch a s fakľami, nasledovali zástupcovia cechov a husár na koni, ktorý niesol bojovú zástavu rábskeho hrdinu. Za ním išli traja Pálffyho kapitáni, ktorí  v trojstupoch viedli 90 husárov. Nasledovali ich františkánski a paulínski mnísi, celá bratislavská a trnavská mestská rada, 13 kanonikov bratislavskej kapituly, za ktorými kráčal ostrihomský arcibiskup a uhorský palatín so svojimi sprievodmi. Pážatá odznaky hodností a vyznamenania nebohého, vrátane jeho slávnostného pozláteného panciera. Nasledoval sprievod bratislavských mešťanov so strážou. Za nimi kráčal Pálffyho švagor a súčasne prezident Uhorskej komory, nasledovali zástupcovia duchovenstva a smútočný sprievod uzatvárala vdova Mária s deťmi.

Čo bolo príčinou smrti Márie Pálffyovej, rod. Fuggerovej, zatiaľ nevieme. Skutočnosť, že sa jej pohreb oddiaľoval aj kvôli prebiehajúcej morovej epidémii v kombinácii s zo zachovaným výklenkom s reliéfom sv. Rócha, protimorového patróna, v jednej z komnát hradu Červený Kameň, by mohli svedčiť o tom, že zomrela po nákaze morom. Čo bolo skutočnou príčinou jej úmrtia ukáže až ďalší výskum.

Americký sen na uhorský spôsob

S palatínom Pavlom sa spája zisk úradu hlavného župana Bratislavskej stolice pre pálffyovský rod dedične a pretvorenie Bratislavského panstva na seniorátny fideikomis so sídlom v bratislavskom Starom Meste – tzv. pálffyovskom seniorátnom dome na Laurinskej ulici. Tak od roku 1653 (v zhode s donačnou listinou Rudolfa II. a Pavlovým testamentom) získaval post hlavného bratislavského župana, právo na výnosy z Bratislavského hradného panstva a titul grófa bratislavského vždy len najstarší žijúci člen pálffyovského rodu, ktorý sa tak stával seniorom.

V tom tkvie jedinečnosť vzťahu Pálffyovcov a Bratislavskej stolice – držiteľom hradu a k nemu prislúchajúceho Podhradia bol (ako to vyplývalo z povahy seniorátu ako nescudziteľného rodového majetku určeného na zabezpečenie lesku a slávy rodu a zvýšenie jeho prestíže) vždy pálffyovský rod ako celok, užívacie právo však mal iba senior, ktorý mohol pochádzať z ktorejkoľvek rodovej vetvy či línie. Do konca 19. storočia sa na tomto poste vystriedalo 15 členov rodu zo všetkých vetiev a línií. Potomstvo rábskeho hrdinu sa tak pevne etablovalo nielen v Bratislave, ale s konečnou platnosťou i v uhorskej urodzenej spoločnosti.

Bohatstvo rodu, ktoré začalo naberať obrovské rozmery, bolo dostatočnou zárukou jeho následného vzostupu. Mužskí členovia rodu si mohli dovoliť absolvovať nákladné gavalierske cesty, ženské reprezentantky rodu sa stávali žiadanými sobášnymi partiami nielen v uhorskej časti habsburského súštátia. Manželskými zväzkami s reprezentantkami najvýznamnejších aristokratických rodov usadených v rakúskej a českej častí ríše Pálffyovci iba upevňovali svoju prorakúsku orientáciu. V genealógiách nájdeme priezviská takých známych rodov, akými boli Liechtensteinovci, Mansfeldovci, Trauttmansdorffovci, Harrachovci, Althannovci, Stubenbergovci, Waldsteinovci, Kinskí či Kaunitzovci.

Najmä v 18. storočí platilo, že nositeľom titulu bratislavského grófa bola vždy výrazná osobnosť známa v celouhorskom meradle. Takými boli bratia Mikuláš a Ján Pálffyovci či Jánov druhorodený syn Karol 1697 – 1774), ktorý sa stal na tomto poste jeho nástupcom a do dejín sa zapísal tiež ako významný vojvodca. Mikulášovi Pálffymu (1657 – 1732), tretiemu členovi rodu, ktorý zastával post palatína, kráľovná Mária Terézia, obrazne povedané, vďačila za možnosť svojho nástupu na uhorský trón. Vďaka svojmu vplyvu a konexiám dokázal presadiť širokú podporu Pragmatickej sankcie medzi uhorskými. Jeho mladšieho brata Jána (1663 – 1751), ktorý sa palatínom stal v roku 1741, panovníčka považovala za svojho priateľa a dôverného radcu.  V oboch týchto vynikajúcich vojvodcoch a diplomatoch sa na poste bratislavského grófa vystriedali výnimočné osobnosti, ktorých zásluhy a činy upevnili nielen postavenie rodu na viedenskom dvore, ale najmä zvýšili prestíž Bratislavy, vtedy ešte stále hlavného mesta Uhorska. Obaja sa v Bratislave zdržiavali nielen ako význační uhorskí aristokrati a palatíni, ale tiež ako bratislavskí grófi. Bratia Pálffyovci majú veľkú zásluhu na vybudovaní kláštorného komplexu trinitárov v Bratislave: Mikuláš ako župan spolu s ostrihomským prímasom Imrichom Esterházim zaštítili výstavbu ich kláštora i kostola, mladší Ján prispel na jeden z kostolných oltárov a na vybudovanie strechy nad kláštorným refektárom. Týmto mecenášskym počinom prekonali výstavbu ranobarokového Kostola sv. Mikuláša v bratislavskom Podhradí, ktorý nechala na začiatku 60. rokov 17. storočia postaviť ich prateta Františka Pálffyová, rod. Khuenová († 1672), už ako vdova po Pavlovi Pálffym. Finančná účasť na výstavbe rozsiahleho kláštorného komplexu bola predsa len prestížnejšou záležitosťou, než výstavba kostolíka pre slovenských poddaných.

Krutá daň za úspech

Vojenské triumfy, tituly, čestné hodnosti a vplyvné posty však mali aj svoju odvrátenú tvár. V prvej polovici 18. storočia boli bratia Mikuláš a Ján Pálffyovci nútení oplakať svojich šiestich potomkov, ktorí zomreli na následky vojnových zranení. Služba v cisárskej armáde si kruto vybrala svoju daň. Zvlášť kritickým okamihom pre pálffyovský rod bola v roku 1734 bitka pri Parme. Bojovali v nej odrazu traja členovia rodu, z ktorých dvaja v bitke padli. Jediným, ktorý sa z nej vrátil živý, bol už spomínaný neskorší bratislavský gróf Karol Pálffy.

Prominentné postavenie rodu Pálffyovcov v uhorskej spoločnosti 18. storočia sa prejavilo i tým, že k už existujúcemu záhradnému palácu postavenému v Podhradí na Zámockej ulici Pavlom Pálffym v prvej polovici 17. storočia pribudli dva ďalšie v bratislavskom Starom Meste: Pálffyho palác na Panskej ulici, ktorý kúpil palatín a neskorší bratislavský gróf Ján Pálffy a o pár krokov od neho Pálffyho palác na Ventúrskej. Túto päťkrídlovú rokokovú budovu, ktorá patrí medzi najrozľahlejšie paláce v Bratislave, kúpil v roku 1745 gróf Leopold Pálffy (1716 – 1773), vnuk palatína Mikuláša Pálffyho. Vo vlastníctve stupavskej línie Pálffyovcov zostal až do 70. rokov 19. storočia. Tak v Bratislave jestvovali tri palácové stavby späté s rodom Pálffyovcov. Stále to však nebol konečný počet.

Pálffyovci a Bratislava v 19. storočí

I keď v 19. storočí badáme u Pálffyovcov rezignáciu a postupné sťahovanie sa z vrcholovej politiky, do ktorej v čoraz väčšej miere prenikali osoby často neurodzené a liberálne založené, neznamená to, že rod vyhasína. Mení sa, najmä od druhej polovice 19. storočia, objekt záujmu členov rodu. Väčšina z nich sa z aktívnej politiky sťahuje a svoju pozornosť cieli na spravovanie rodových panstiev a majetkov. Post bratislavského hlavného župana sa v čase profesionalizácie štátnej správy v druhej polovici 19. storočia stal skôr prázdnym titulom, ako funkciou so skutočnými právomocami. V rode Pálffyovcov  stále požíval patričnú úctu, nielen kvôli finančným výnosom, ktoré tento titul prinášal, ale najmä kvôli jeho postaveniu v úlohe rodového „starešinu,“ na ktorú sa postupne pretransformoval.

Najvýznamnejšou osobnosťou spätou s kultúrnym životom Bratislavy bol v druhej polovici 19. storočia gróf Štefan Pálffy (1828 – 1910). Tento absolvent bratislavskej Kráľovskej akadémie, ktorý kariéru začína práve v období revolučných rokov 1848 – 1849, nezostal svojim predkom nič dlžný. Po počiatočnom pôsobení v štátnych službách sa však po uzatvorení manželstva so svojou sesternicou Matildou Dessewffyovou usadil na rodovom hrade Červený Kameň a venoval sa správe majetku. Štefan mal v 19. storočí k Bratislave bližšie ako  ktorýkoľvek jeho príbuzný. Od začiatku 60. rokov sa začal angažovať v spoločenskom živote Bratislavy a okolia: s jeho menom sa spája založenie Hospodárskeho spolku Bratislavskej stolice v roku 1861. O tri roky neskôr sa stal jeho druhým predsedom. V roku 1861 bol zvolený do uhorského snemu ako poslanec za okres Pezinok. Už v roku 1866 však z tohto postu odišiel a všetku svoju pozornosť zameral na Bratislavskú stolicu: pôsobil ako predseda Bratislavského okrášľovacieho spolku a bol členom, patrónom či podporovateľom mnohých ďalších bratislavských verejnoprospešných či charitatívnych spolkov. V roku 1900 sa stal seniorom pálffyovského rodu: ako najstarší člen rodu tak získal titul bratislavského grófa a k nemu patriace hradné panstvo, čím zavŕšil svoju celoživotnú väzbu na Bratislavu. V tom čase bol už Štefan vlastníkom a obyvateľom vlastného paláca, ktorý stál na vtedajšej Goetheho (dnešnej Gorkého) ulici. Táto rozľahlá dvojpodlažná palácová stavba postavená v neogotickom slohu s dvanásťosovou fasádou a pálffyovským rodovým erbom v atike dnes už nestojí, v 30. rokoch 20. storočia ustúpil stavbe Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky podľa projektu uznávaného architekta Emila Belluša. O výnimočnosti postavenia Štefana Pálffyho a jeho manželky v Bratislave svedčí i jedna správa z dennej tlače, ktorú uverejnili noviny Preßburger Zeitung 25. mája 1900: 24. mája 1900 asi o 18. hodine cestovali Štefan a Matilda Pálffyovci svojím kočom k svojim svatovcom do Kittsee, keď sa jednému z koní podlomili nohy, zrútil sa a na zem strhol aj druhého koňa zapriahnutého do koča. Koč sa prevrátil do priekopy a pasažierov privalil tak, že sa nemohli spod neho bez pomoci dostať. Ako prvému sa podarilo vyslobodiť kočišovi, ktorý potom spolu s okoloidúcim cyklistom grófsky pár z koča vytiahol. Nikomu z účastníkov nehody sa našťastie nič nestalo. Cyklista nehodu ohlásil v sídle Batthyányovcov v Kittsee. Odtiaľ promptne poslali koč, ktorý grófa Štefana Pálffyho s manželkou odviezol domov.

Pozícia osobnosti Štefana Pálffyho v bratislavskej spoločnosti bola natoľko silná, že v roku 1912, dva roky po jeho smrti, sa na vtedajšom Csákyho námestí za divadlom (dnešné Komenského námestie za historickou budovou Opery SND) zaskvela fontána z ružového mramoru s bronzovou bustou na vrchole od majstra Alojza Rigeleho, ktorá bola zároveň Štefanovým pamätníkom. Výber miesta nebol náhodný – pamätník postavili čelom k fasáde paláca bratislavskej priemyselnej a obchodnej komory, inštitúcie, ktorá iniciovala jeho výstavbu, na dohľad zo Štefanovho bratislavského paláca. Busta sa dnes nachádza v zbierkach Slovenského národného múzea-Múzea Červený Kameň v Častej, podstavec z ružového mramoru je súčasťou zbierok Galérie mesta Bratislavy a stojí na nádvorí Pálffyho paláca na Hviezdoslavovom námestí, poslednej palácovej stavby, spätej s rodov Pálffyovcov v Bratislave. Nechal ho v polovici 80. rokov 19. storočia vybudovať gróf Ján Pálffy (1829 – 1908).


PhDr. Daniel Hupko, PhD.
Autor je historik. Pracuje ako kurátor v Slovenskom národnom múzeu-Múzeu Červený Kameň v Častej.